Knižná recenzia - Mara Dyerová #1

Čo sa stalo Mare Dyerovej?

Autor: Michelle Hodkin 

Žáner: paranormálny román

Počet strán: 392 strán 

Originálne znenie knižného titulu: The Unbecoming of Mara Dyer

Rok vydania originálu: 2011

Rok vydania na Slovensku: 2013

Vydavateľstvo: Slovart

Séria, diel: Mara Dyerová, 1/3

Anotácia:

Mara Dyerová neverí, že by jej život mohol byť viac zamotaný. Nielenže si vôbec nepamätá, ako sa dostala do nemocnice, kde sa práve prebrala, ale nevie nič ani o nehode, pri ktorej zomreli jej najbližší priatelia a frajer. Mare sa však takmer nič nestalo. Lekári sa domnievajú, že nový začiatok v novom meste pre ňu bude tým najlepším riešením, a spomienky tak môžu pomaly vyplávať na povrch. Marin nový život sa však stále komplikuje.

Tváre mŕtvych priateľov má pred očami denno-denne. A potom ... zrazu ... má pred očami úmrtia ľudí naokolo iba chvíľu predtým, než k nim dôjde. Je jej jasné, že sa asi zbláznila. A keď už si je istá, že to ani nemôže byť horšie, Noah Shaw, najkrajší chlapec, akého kedy videla, ju odmieta len tak nechať na pokoji ... Čo má vlastne za lubom?

Recenzia (alebo môj názor na knihu):

Úplne nová trilógia o Mare Dyerovej u väčšiny bloggerov a čitateľov zožala veľký úspech! A tak som sa rozhodla, že si ju prečítam a na vlastnej koži zistím, či je to predsa len také skvelé. Kniha, samozrejme, neprekročila moje očakávania. Bola taká, akú som si ju predstavovala. Zo začiatku ma trošku odrádzal žáner, pretože ja sa paranormálnym javom vyhýbam, či filmom alebo knihám. Pretože z paranormálnych javov mám strach aj tak normálne a s mojou predstavivosťou .... nuž, nie je to najlepšia kombinácia.
Zo začiatku som sa v knihe mierne strácala a tento môj pocit sa pri čítaní viackrát vyskytoval. A rozhodne knihu neodporúčam čítať večer, ak nemáte dobrý pocit z paranormálnych kníh. Kniha bola písaná v prvej osobe, na čo som si znovu zvykla, takže ak budem čítať zase niečo v tretej , tak si budem musieť zvykať na tretiu osobu. Ale to už odbočujem! Príbeh mal nádych tajomnosti a strašidelnosti, hlavne keď hlavná postava mala halucinácie. Čo sa týka koncu, tak to bolo riadne prekvapko a poriadny otvorený koniec. Presne tak veľmi otvorený, že vás núti siahnuť po pokračovaní.

Hlavná postava (ako to vyplýva z názvu) je Mara Dyerová,  ktorej sa prihodí istá nehoda a máva halucinácie. Ju ako z mála hlavných postáv som mala celkom rada, i keď niektoré jej myšlienky mi veľmi sympatické neboli. Ona mala dvoch bratov, Josepha a Daniela. Obidvoch som mala veľmi rada. Mara si našla aj nového kamaráta. Bol to Jamie a aj keď ho považovali za blázna, mal moje sympatie. Škoda, že v knihe sa nevyskytoval tak často. A nakoniec sa Mara zaľúbila do Noaha. Tak jeho som zbožňovala. S jeho krásou, inteligenciu a štipkou drzosti pôsobil ako pravý Pán Úžasný. A nakoniec tam bol záhadný Jude, ktorý bol Marin bývalý. Jeho som rada vôbec nemala a bála som sa ho. Dokonca po prečítaní som ho všade videla a strašil ma.

Naša obálka knihy je rovnaká ako originálna a pôsobila na mňa veľmi záhadne. Svojím spôsobom sa mi páčila, ale nie je veľmi výrazná. Samotná obálka (aspoň tá naša) má veľmi netypický povrch na dotyk. Je matný a vôbec nie klzký ako to býva pri väčšine kníh. A vďaka nemu som si obálku zamilovala!

Hodnotenie:

 

V skratke: Kniha mala presne to, čo som od nej aj očakávala. Ani viac, ani menej. Niektorým veciam som veľmi nechápala, čo mi trošku prekážalo. Príbeh je zahalený rúškom tajomstva a záhadnosti. Mara ako postava bola v pohode, dokonca aj veľká väčšina z vedľajších. Jediná postava, ktorú som nemala rada a trochu mi naháňala strach, bol Jude. Obálka má veľmi nezvyčajný povrch podľa ktorého sa stala nezabudnuteľná. 

A ešte pár citácii na záver ^.^ (môže obsahovať spoilery):

Noah sa pomrvil na posteli a spod neho vyšiel ten najzvláštnejší chrumkavý zvuk. Vtedy som sa pozrela, naozaj pozrela na jeho posteľ po prvýkrát.
,,Čo to," opýtala som sa pomaly a pohľadom som skúmala sušienky v tvare zvieratiek, ktoré boli rozsypané po celej posteli, ,,má, dofrasa, znamenať?"
,,Bola si presvedčená o tom, že sú to tvoji domáci miláčikovia," Noah sa už ani len nesnažil potlačiť smiech. ,,Nesmel som sa ich ani dotknúť!"
(str. 324)